Kapitola 3
Kapitola 3
Tajomstvo bozku
Stáli sme tam ako keby úplne nahí. Zbavení myšlienok, nadbytočných pocitov a nesmrteľného strachu. Možno sme sa nevedeli obaja dočkať okamihu, kedy sa spoza rohu vynorí autobus, ktorý sa v tom momente hral na symbol odchodu. To len prvý bozk má za doprovod lúčenie. Každá začiatočná pusa prichádza až v momente, keď si dvaja na ten deň dávajú zbohom. Už nebudem viac zaspávať bez pusy na dobrú noc. Už ma nebudú zmietať nočné mory plné strachu a beznádeje do budúcich prežitkov. Dostávam bozk na rozlúčku, no vo mne je toho viac ako len lúčenie.
Dotykom pier prichádza vlna teplého vánku, vnárajúca sa do chladných útrob môjho srdca. Dovoľuje mu zľahka sa nadýchnuť a vyslať signál, čo rozprúdi krv a sčervená celé telo. Purpurová rieka vrúcej krvi sa vylieva do žalúdka a sťahuje ho takou silou, že je len náramne ťažké sa z jeho zovretia nadobro vymaniť. Neviem sa nadýchnuť a aj moja myseľ akosi zastala. Jazykom sa dotýka toho môjho a s neuveriteľnou ľahkosťou a náramným pôžitkom, ako had blúdi po temnej jaskyni plnej záhad a tajov. Srdce zrazu zachytáva akési volanie. Je to tlkot druhého srdca, ktoré oznamuje začiatok niečoho zasneného. Pery sa zľahka odlepujú, no snažia sa udržať spojené ešte aspoň na pár sekúnd.
Môj bozk skončil a ona zmizla akoby tam ani nikdy nebola. Ostávam stáť a moje oči sa uprene hľadia do neznámej diaľky, na neznámy cieľ. Nedokážem myslieť, ba ani celkom stáť. Moje srdce akoby prasklo a moja duša mi vyletela priamo cez stále otvorené ústa. Čo sa to so mnou deje?
V tom všetko vôkol mňa utíchlo a bolo len v diaľke počuť jemný plač malého chlapca, ktorý stratil to po čom vždycky tak túžil. Opustila ho jeho jediná láska. Láska do ktorej vkladal vždy tak veľké nádeje. Jeho srdce bolo na márne kúsky a jeho dušička si lietala niekde okolo. Mnohokrát sa sklamal a bojí sa znova sa oddať pocitu, ktorý ho toľko krát zradil. No teraz je už z neho veľký chlapec a nesmie sa nechať utláčať, ba dokonca sa musí naplno vzchopiť. Jeho srdce sa zoceľuje a oznamuje príchod duše. Je pripravené na novú lásku. Avšak nová niekedy neznamená záchranu. Srdiečko by už neprežilo ďalšiu prehru a aj preto sa nová láska zrazu stáva aj tou poslednou. Posledná šanca dokázať nesmiernu oddanosť a duchaprítomnosť osobe, ktorá ani sama nevie čo všetko má v rukách. Srdiečko malého chlapca sa vydáva na cestu osudu a naprieč novým chvíľam, čo prezrádzajú šťastie, radosť, ale aj smútok a bolesť. Moje oči sa otvárajú a s pomalým tempom sa začína jasne ozývať zvuk okolia. Autobus už dávno odišiel, tak prečo tu ešte stojím?
Tú noc sa mi skoro nepodarilo zaspať. Premýšľal som čo bude ďalej. Čo ak sa stane to a či ono. Nič však nezodpovedalo šťastnému koncu a tak mi nezostávalo iné, len sa nechať unášať prúdom nových snov. Dnešný večer mi to konečne došlo. Však ja som si túto chvíľu vyprosil od Boha a navždy a naplno sa mu tým zaviazal, že viac nebudem potrebovať jeho pomoc a že sa pre lásku vzdávam ďalšieho šťastia, či podradnej cnosti. Už viac nepocítim jeho ruku nad mojím životom a napokon zomriem nešťastný, bez jeho lásky. Nesmiem zahodiť svoju príležitosť a musím si lásku ktorú mi dal cez Paťkine srdce navždy chrániť a nesmierne ceniť. Pretože keď príde moje umieranie, neostane mi nič iba tá jej skutočná láska, ktorá by ma mohla navrátiť k Bohu. Budem ju však aj ja milovať? Mojou požiadavkou navždy ostávalo, len milovanie zo strany druhej osoby. Čo budem teraz robiť, ak sa mi nepodarí všetku lásku jej vrátiť? Nie, nemal by som sa báť, práve naopak. Musím ju spoznávať každý deň a sľúbiť si že nevynechám ani jeden, aby som si jej meno navždy zapísal do duše a z mojich úst aby vylietavali len slová, ktoré potešia dušu tej mojej milovanej. Bude naozaj ťažké sa odpútať od dávnych nenávistných myšlienok a znova začať myslieť iba na samotnú lásku, ktorú moje srdce cíti. Viem, že budem žiarlivý, podozrievavý a budem sa chytať každého zle mysleného slovka, či skutku, ktorý urobí. Mám strach a zmietam sa v túžbach čeliť mu z očí do očí. Bojím sa že sa osud zopakuje a ja znova pocítim tú potupnú záťaž prehry, ktorá ma razom zlomí v kolenách, oťažie mi celé telo a srdiečko bez predsudkov prelomí na dve polovičky. To sa však už nezocelí. Rozpráši sa po celom tele, čakajúc na nemožnú záchranu. Jeho kúsky budú blúdiť po nezmyselných cestách vedúcich na koniec sveta a tým zjavujú ich zánik. Ťažký je život, bez mocnej predchodkyne lásky, čo veští šťastné pokračovanie. Moja sila sa náhle vracia a s jej príchodom prichádza aj nádej. Čierna diera mojich spomienok znovu objavuje svetlo na, ktoré tak dlho čakala. Neviem na ako dlho sa stávam optimistom, ale dúfam, že mi to vydrží čo najdlhšie. To kladné spomienky ma držia nad hladinou čierneho bahna zlých nádejí.
Prichádza ďalší deň a s ním aj nové dobrodružstvo. Znova sa stretávame, ale v našich očiach už bliká záhadná iskrička, snáď malá hviezdička čo zostúpila z neba a dopriala nám túžbu dotknúť sa jeden druhého. Prvý krát ju chytám za ruku a zažívam Deja vu s môjho sna. V tej chvíli akoby som zaváhal, či snívam a či bdiem. Začína a nová etapa môjho života a ja s dôverou verím v jej najkrajšie pokračovanie. Veľaváženým krokom, odchádzame na prechádzku a od chrbta sa nám smeje smutná minulosť. Čaká, že sa po čase sa navráti ako málo chcená budúcnosť. Je možné sa jej vyhnúť a nadväzovať iba na jej protiklady? Ona si to nemyslí a preto bude ťažké na to všetko zabúdať. Minulosť je už dávno za mnou, tak prítomnosťou byť nemôže. Dennodenne dáva poznávať skutočnosť, že neodbehla až tak v diaľ a že je ochotná sa vrátiť hoci aj hneď. Moje srdce ju tu nechce a srdce môjho nového šťastia na ňu tiež zabúda. Už nepociťujem strach, že by sa mohla vrátiť aj keď pravdepodobnosť jej návratu je vysoká. Každým krokom, ktorý s novou láskou urobím sa jej neustále vzďaľujem a je len na mne a mojom podvedomí, či sa jej dokážem navždy striasť. Bolesť už nezahubí moje srdce, pretože to zaceľuje prichádzajúca krása. Krása s ktorou som odhodlaný prežívať zbytok svojho života.
Dni mojich nových zážitkov ubiehali ako voda. Každý jeden deň, ktorý sme sa videli mi dával niečo nové, neodolateľne žiaduce. Moja láska sa zväčšovala a napĺňala ma túžbou ostať s ňou a pri nej, tak dlho ako to len bolo možné. Rána boli zrazu krajšie. Aj keď bolo pod mrakom a dážď stekal po oknách ako slzičky po božích lícach. Zem sa chviala, sťa tisícero zemetrasení a blato sa menilo na rieky zaplavujúce nádhery všetkých ulíc. Aj napriek všetkým zlým úkazom zime, vetru a hmle, som sa každé ráno zobúdzal so širokým úsmevom a urputne čakal na okamih, kedy ju znova uvidím.
Z rána sme chodievali do parku, aby sme sa porozprávali, vysťažovali a povedali si pár pekných slov a želaní do ďalšieho dňa v škole. To ale trvalo len pár dní. Nieže by sme prestali chodiť do parku, ale rozprávanie zamenili objatia, sťažovanie, bozky a pekné slová či želania sme si už radšej šepkali do uška. Naša láska rástla a my sme sa rýchlo zbližovali. Po každej puse ktorú som dostal akoby moja láska v srdci s nápisom: „Pre Paťku“, podrástla o malú desatinku percenta. Presne tak ako lososy plávu proti prúdu, tak aj naše kroky napredovali zľahka pomedzi dni až k prvému mesiacu.
Za ten mesiac sa stalo pár vecí, ktoré mohli vrátiť moju minulosť do prítomnosti a zbaviť ma tak naveky šance ostať šťastným. Boli to príležitosti, ktoré by sa po dlhšej dobe ihneď uzatvárali, no boli sme spolu iba krátko a ľúbiť sme sa iba začínali. Aj keď to nie je to pravé ospravedlnenie voči tomu čo malo prísť. Nechať napospas osudu niekoho, koho ešte ani poriadne nepoznáme a odsúdiť ho na samotu a bolesť hneď zo začiatku by bolo až nadmieru kruté. S láskou sa musí narábať opatrne a unáhlené závery či zbytočné pohrávanie sa by ju len obrátilo proti nám. Aj keď si žiaden človek nemôže byť istý tým, ako sa to v budúcnosti vyvinie, musí veriť aspoň v nádej, ktorá niekedy ponúka omnoho viac, ako len zbytočné čakanie. V nádeji je sila a v dôvere pravá očakávaná láska. Snáď na svete ani neexistuje človek, ktorý by bez všetkého tvrdil, že spoznať na počiatku vzťahu lásku, je ľahké. Preto sme sa ani mi nemohli vyhnúť komplikáciám, ba akýchsi skúšok, ktoré nám predkladá samotný Boh, aby sme mohli so cťou dokázať, že si lásku naozaj zaslúžime.
Prichádzalo pred nás prvé naozajstné rozhodnutie, ktoré malo za úlohu odhaliť vety ako: „Tým to skončilo“ a „Šťastný až naveky“. Museli sme sa rozhodovať rýchlo a hlavne správne. Boli sme obaja postavený pred situáciu, ktorá sama rozhodovala čo sa môže stať. Otázkou ostávalo: „Podviesť, či nepodviesť?“ Áno, aj Paťka aj ja, sme na to dostali príležitosť.
Skončilo to fiaskom, tak ako by to skončilo aj dnes. Neviem ako také niečo brala ona, ale viem presne čo to dalo mne a ako som to v tej chvíli mohol, chcel a aj vyriešil. Dostal som jednoduchú príležitosť, zahodiť náš sľubne sa vyvíjajúci vzťah za hlavu. Urobil som však to čo sa odo mňa aj očakávalo. Aspoň so strany mojej terajšej vyvolenej.
Lož je strážcom beznádeje
Pri tvojom mene zatajujem dych
a nechcem už viac dýchať.
Pri tvojich očiach povznášajúca slasť,
ma zmieta túžbou bozkať.
Tvoje rúčky zvierať, ako tichú slastnú vlasť,
by vštepilo mi hriech, navždy ťa milovať.
Plavé vlásky vetrom, učia sa ti lietať,
aby perám lásku snažili sa dávať.
Hriech na perách ostáva mi stáť,
vo chvíli krásnej, keď hodlám ťa pobozkať.
Ružové máš pery, i líčka skúšajú sa červenať,
keď lásku ti vyznávam, nechcem sa ostýchať.
Už viac nesmiem ťa oklamať,
iba veriť, ctiť a milovať.
Martin Papp