Kapitola 4
Kapitola 4
Láska na pokraji cesty
Stál som pred dievčaťom, tiež blondínkou s modrými očkami, ktorá sa na mňa dívala tými najzvodnejšími očami. Mnoho ľudí by v takej chvíli nezaváhalo, ale mne nedalo pozrieť sa aj za seba a na chvíľku si uvedomiť, čo by bolo, ak by som sa neovládol. Aj napriek tomu, že som bol v mysli na ceste preč, ešte stále som tam tupo stál a neodtrhával oči od dievčaťa, ktoré sa mi úplne odovzdávalo. „Maťo, spamätaj sa:“ ozývalo sa v mojej hlave. Musím sa otočiť a už sa neobzerať. Nesiem spraviť osudovú chybu, ktorú by som ešte dlho potom, ľutoval. Už, už sa mi ruka dvíhala priamo k nej, keď v tom prišla tá myšlienka na ktorú som tak dlho čakal. Mohol som na všetko okolo zabudnúť a nechať sa zviesť pôvabnou ženou priamo na miesto odkiaľ už niet úniku. Avšak myšlienka, ktorá dorazila práve včas, ma nadobro odradila. Ukázala mi cestu akou sa musím odoberať celý ten čas čo budem s mojou, konečne pravou láskou. Nemôžem predsa odísť za iným dievčaťom, keď mám tak veľký záväzok na celý svoj život. Nič mi nedáva predsa viac ako pohľad na moju Paťku. Len jej vlásky sú tie najzlatšie a jej očká tie najmodrejšie. Ona mi predsa dáva viac, aj keď sa mi neodovzdáva celá, tak ako to urobilo dievča čo ma chcelo zviesť.
O svoje dievča chcem a aj budem bojovať. Nemám záujem o vopred vyhraný súboj, ktorý potom vedie k spoznaniu toho druhého len po stránke sexuality. Chcem poznať pocity a myšlienky mojej milovanej. Chcem sa jej pozerať do očí a zamilovane, bez klamstiev jej neustále pripomínať ako veľmi ju milujem. A jediná ktorá mi to vtedy mohla naozaj dať, bola moja Paťka. Preto nakoniec to fiasko v situácii, ktorá fiaskom vôbec nezaváňala. Týmto dňom a týmto zážitkom, sa skončilo všetko čo by mohlo nejako záporne ovplyvniť náš vzťah.
Od tej chvíle, keď mi prvý krát svitlo, aká je pre mňa Paťka naozaj dôležitá, sa otáčam už pred príležitosťou jej ublížiť, aby k nej ani len náhodou nemohlo dôjsť. No keby, k niečomu podobnému znova len došlo, nič by sa nemenilo na pravde, že Paťku milujem a je pre mňa jedinou, ktorá sa mi môže odovzdávať, telom aj srdcom, pretože len ona sa dočká mojej odpovede.
Po tejto situácii, však prichádza ďalšia skúška našej lásky a to prázdniny. Budeme sa vidieť menej ako cez školský rok a za tú dobu sa môže prihodiť naozaj mnoho.
Spomínam si na jeden okamih z prázdnin. Popri tom ako sme sa snažili využívať každú chvíľku svojho spoločne tráveného času, či už v Haliči, alebo na Ružinej, ba aj v Lučenci, sa prihodila nepekná situácia, ktorá mohla spraviť rázny koniec, poslednú bodku za našim doterajším šťastím.
Spolu s kamarátmi som prišiel do Haliče, aby sme niečo oslávili a aby som sa mohol stretnúť so svojou láskou. Všetko išlo podľa plánu. Prišli sme podvečer a zaparkovali neďaleko kostola, kde sa behom chvíľky objavili aj ďalší ľudia, medzi nimi aj moja Paťka. Už neviem kto tam všetko bol, ale viem, že som spravil skoro osudnú chybu. Začal som si po malých dúškoch užívať voľnej chvíľky, ktorú však vo väčšej miere vypĺňal alkohol. Moja sústredenosť sa z okamihu na okamih náhle presunula smerom na kamarátov a nezastaviteľné rozhovory ma nedokázali vniesť naspäť do úprimnej skutočnosti, v ktorej sa už Paťka hodný čas pokúšala upútať pozornosť. Moja ignorácia, výrazne posilnená alkoholom bola čoraz silnejšia a dokázal som sa spamätať až v čase keď už bolo poriadne neskoro. Paťka sa na mňa naozaj veľmi nahnevala a bola na odchode, čo najďalej odo mňa. Nečudujem sa jej, spravil by som v tej chvíli to isté. Niekto ma upozornil na skutočnosť, že Paťka sa hnevá, no moje spamätanie sa prišlo pozde. Utekal som za ňou a snažil sa ju zastaviť. No ona mi len ukazovala spôsob akým som sa správal ja. Ignorovala moje ospravedlnenia a ja jej to teraz nemám za zlé. Mala pravdu keď vravela, že som opitý a že som na ňu v tej chvíli kašľal. Moje srdce síce celé patrilo jej, ale v tej chvíli cítilo, len pocit točenia sa z množstva alkoholu. Zaslúžil som si od nej ignoráciu mojich slov, no niekde v duchu som dúfal, že to prestane, pretože mi to bolo naozaj ľúto. Ani ľútosť, ani ospravedlnenia však nepomáhali a ja som sa začínal báť najhoršieho. Toto však nemôže byť okamih pri ktorom to všetko skončí. Naša láska je veľká a nezahubí ju len tak nejaká banalita. Paťka však odchádzala domov a v mysli jej nebehala myšlienka odpustenia, ale skôr náhlej straty milovanej osoby. Myslela si, že sa začínam obracať na zlé chodníčky a že by so mnou už nemusela byť šťastná. Nechcela sa starať o nejakého alkoholika, čo by ju iba ignoroval, alebo nebodaj na ňu kričal. Mala pravdu, dostával som sa na zlý chodníček. Kamaráti mali pre mňa silné slovo, ako pre väčšinu mladých ľudí. Musel som sa však pozastaviť a uvedomiť si, že ak chcem naozaj dospieť budem sa musieť vrátiť na správnu cestu života, ktorá ma dovedie ďalej ako tá kľukatá a temná cestička. V tej chvíli mi to síce dochádzalo, ale až mesiac na to som sa naozaj odhodlal vrátiť sa späť a vydať sa správnou cestou.
Snažil som sa Paťku zastaviť, aby ma počúvala a aby mi konečne moju sprostosť odpustila, no márne. Zastavil som preto a nechal ju ísť. Čakal som, že sa nakoniec otočí a vráti ku mne, keď uvidí, že za ňou nejdem. Musela sa skutočne obrovsky hnevať, keď sa ani len neobzrela a kráčala v ústrety tmavou ulicou. Čupol som si v strede ulice a v duchu dúfal, že sa otočí, alebo aspoň spomalí. Krok za krokom prichádzali nové a nové myšlienky zatemňujúce moju myseľ, tým nesprávnym spôsobom. Jej prvý krok odo mňa mi vytiahol pot z dlaní. Druhý krok zastavil dych. Tretí mi zovrel žalúdok tak silno až som sa chytil za brucho a od bolesti zastonal. Štvrtý krok ma zabolel pri srdci a pri piatom mi dušička niekam uletela. Keď zašla za roh vybehli mi obrovské slzy nešťastia a strachu. Boli tak veľké a bolo ich tak veľa, že behom sekundy som nevidel pred seba a strácal som pojem o mieste, kde som sa práve nachádzal. Srdce mi hovorilo, že ak ju nechám odísť, tak slzy čo vytekajú z mojich očí spôsobia viac ako len nevidomosť. Zlomené srdce a kôli mne, som v žiadnom prípade nemohol dopustiť. Toto je a bude moja pravá láska a ja ju nenechám odísť v žiadnom prípade, pretože viem že ona je tá osudová, tá ktorá ma má spraviť šťastnou. Tak prečo tu len tak čupím a nič neurobím.
Zodvihol som sa a so slzami v očiach rozbehol tak rýchlo ako som len v tej chvíli vládal, priamo k nej. Na dupot mojich krokov vedúcich k nej spomalila a čakala čo bude. Nemyslel som už na pretvárku ani na skrývanie ozajstnej skutočnosti. Zaslúži si predsa vedieť pravdu. Doposiaľ som jej neukázal akú veľkú lásku k nej cítim a aj možno preto sa dala tak ľahko ovplyvniť mojou nechcenou ignoráciou. Nečakane som sa jej hodil okolo krku a bez slovka prehovárania, alebo vynúteného ospravedlňovania sa rozplakal ako dieťatko v perinke. Úprimne a z lásky som ju stískal tak silno ako ešte nikdy predtým a slzičky s mojich očí zľahka dopadali na jej líčko. Nedokázal som sa nadýchnuť a len s habkavým vzdychaním sa snažil dostať do pľúc troška kyslíka.
V tom momente jej to došlo. Prestala sa hnevať zo sekundy na sekundu, pretože aj bez slov, alebo názorných ukážok som jej dokázal ako obrovsky ju milujem a ako veľmi ju nechcem stratiť. V tej chvíli by som sa nenechal zastaviť ničím. Bol som odhodlaný obetovať celé svoje srdce a celú svoju dušu, ba aj život, len aby jej Pán Boh vysvetlil, čo pre mňa znamená. Jedno objatie, jedna slza z očka čo nikdy predtým neplakalo a jediný dotyk teplých rúk na tváričku svojej vyvolenej, mi pomohli ukázať lásku, ktorú moje srdce v tej chvíli cítilo. Slza vyronená pre pravú lásku dokáže viac priblížiť ľútosť z danej situácie, ako nejaké veľké ospravedlnenie.
Už po tejto situácii sme sa mali na chvíľu pozastaviť a porozmýšľať, či nás život a naše skoré zaľúbenie, neženie na pokraj útesu z ktorého niet cesty späť. Nechcem predbiehať situácie a ani tvrdiť, že náš vzťah sa k takému útesu aj naozaj rútil, ale všetko je predsa možné a v prípade lásky sa s tým predsa musí počítať.
Nepamätám si mnoho dôvodov, ktoré spúšťali nezastaviteľné návaly hádok, no na viac ako sto percent som si istý, že nešlo o veci plnej dôležitosti. Predsa len, hádky za obyčajné nepodstatné veci, nedokážu vyvolať strach či pocit zúfalstva. Aj keď sme si mnohokrát mysleli, že išlo len o malé nedorozumenie, vyvolával sa v nás pocit, ktorý to zúfalstvo v mnohom pripomínal. Asi sme si iba nesadli v niektorých situáciách, či sporoch. Však už od chvíle keď sme sa prvý krát stretli, bolo jasné, že žijeme rozdielne životy plné prekážok, ktoré však nezastavovali na ceste životom nás, ale práve tú druhú stranu. Vadili nám veci o ktorých sme si mysleli, že môžu byť zlé a že by nám do budúcna mohli aj nejako ublížiť. Nevedeli sme ale, že sa len obaja bojíme priznať si chyby, ktoré naozaj máme a ktorým sme sa doposiaľ urputne vyhýbali. Videli sme chyby na tom druhom človeku, no naše sa strácali niekde v diaľ.
Nesmiem Vám hneď prezrádzať, ako to všetko dopadlo a či naše hádky pokračovali, alebo boli skončené. Či boli dôvodom nášho rozchodu, či dôvodom to zmeniť a žiť skvelý život, plný lásky a pochopenia. Môžem však prezradiť, že sme tomu v tomto čase neprikladali veľkú zodpovednosť, no na fakt, že sa niečo môže stať sa nezabúda.
Náš vzťah teda mohol a aj pokračoval míľovými krokmi v správnom smere. No aby ste si nezačali myslieť, že sme prežívali iba tie zlé chvíľky, ktoré sa snažili narúšať našu dôveru, pokúsim sa teda popísať aj situáciu ku ktorej došlo 14.08.2007.
Vyznanie srdca
Tvoja jasná tvár by zahanbila nebo,
sťa lampu biely deň.
Tvoje oči, zas by takou žiarov naplnili nebo,
že vtáci spevom vítali by deň.
Dve najskvostnejšie hviezdy na nebi,
by tie tvoje oči mohli poprosiť,
nech na nebi žiaria miesto nich.
Mier tvojmu srdcu, očiam krásne sny,
kiež smiem byť tým, kto na srdci ti sní.
I preto Paťka milujem ťa,
to tis anjelik môj jediný.
Martin Papp