Kapitola 5
Kapitola 5
Prvé milovanie
Bol to deň v ktorom sa náš vzťah úplne zmenil a posunul nás bližšie k sebe samým. Nový druh, alebo méta, nazvite si to ako chcete, nášho vzťahu nadobudla neuveriteľný spád a dokázala posilniť ako srdce tak aj myseľ. Krása zážitku spočívala v odhalení tajomstiev, ktoré sa schovávajú po dlhú dobu a dovolia do seba nazrieť iba tomu na kom im záleží. Aj preto bol tento okamih pre nás oboch výnimočný. Ak by som tvrdil, že som ho nikdy neočakával, bola by to neznesiteľná lož. Vedel som, že k tomu musí raz dôjsť, ale ani srdce ani rozum, aj keď radili skorú voľbu, nedokázali predurčiť začiatok toho krásneho okamihu.
Sedeli sme u nás v kuchyni a na stole sme mali niečo na pitie. Boli sme štyria, ja, Paťka, Paťkina kamarátka a jeden z dvoch mojich najlepších kamarátov Tomáš. V celku sme sa dobre bavili. Počúvali sme hudbu a klebetili o rôznych nadbytočných veciach, ktoré nás v živote zožierajú. Na to však, po hodne dlhej chvíli, Tomáš konečne vycítil, že by sme možno s Paťkou chceli mať aj nejakú tú chvíľku pre seba a tak rozvážne vstal, symbolicky chytil za ruku nadbytočné dievča sediace pri stole a vybral sa brázdiť ulice nášho malého mestečka, aby tak vytvoril príjemnú spoločnú chvíľku pre mňa a moje dievčatko. Akonáhle sa zabuchli dvere, bez rozmýšľania som vstal od stola a pristúpil k svojej láske s jedinou myšlienkou na perách. Vedel som, že nemáme veľa času na zrealizovanie myšlienky, ktorá mi v okamihu buchnutia dverí narazila z vnútornej strany čela na lebečnú kosť a vynútila si pozornosť do takej miery, že som naraz nevedel kde v skutočnosti som. Pocítil som ale aj akúsi vlnu strachu, ženúcu sa strmhlav mojím trasúcim sa telom a končiacu až niekde pri pätách, ktoré v rýchlosti strácali rovnováhu. Nedokázal som vysloviť myšlienku svojej neodolateľnej náklonnosti k dievčatku sediacemu predo mnou, z mnohých naozaj dôležitých dôvodov. Nie ja, ani moja hlava neurčujú priebeh tohto okamihu, pretože srdce mojej vyvolenej sa má k nemu hlásiť samo od seba.
To na nej záleží čo sa dnes stane. Na nej leží celá váha sveta, pritláčajúc ju k zemi takou silou, že jej srdce bortí chmúrna myšlienka strachu z neúctivej váhavosti. Jej zloba obťažuje dušu a nedovolí jej ani na okamih, či už len tichým hláskom, volať o pomoc, ktorá je opodiaľ. Strach rútiaci sa uličkami tela, oznamuje príchod neľútostivej katastrofy. Je možné sa vyrovnať s tak náhlim a neočakávajúcim rozhodnutím v rýchlosti ktorá v jeden náhly moment prekračuje tú svetelnú? Slepá ulička jej života, ktorá nemala vidieť budúcnosť až tak skoro sa zrazu otvára, pre náruč, či ochranu chlapca, čo dáva jej milovanie. Jeho láska presviedča srdce aj dušu v miere bohémskeho a ušľachtilého charakteru. V živote bude láska vždy hrať úlohu najskromnejšej a predsa najsilnejšej skutočnosti, čo obdarováva nejedného z nás. Preto sa jej srdce otvára v momente, keď to moje naráža na jeho steny a snaží sa s ním splynúť, presne tak, ako dážď splýva s hladinou oceána. Už ani slanosť slzy, nezabráni priamemu pohľadu do jej očí, pretože láska je oťažom skutočnej povoľnosti.
Slastný pohľad uprený na jej nežnú tváričku, prezrádza moje myšlienky a ponúka šancu ich naplneniu. V objatí a s jazykom na jej perách krčím kolená a ukladám si ju do sedu na kraj postele. Kľačím pred ňou ako pred svojou vyvolenou, či bohyňou, čo prívlastok má Afrodita. Moje pery sa jemne dotýkajú tých jej a teplým dychom dávam znamenie v jej útrobách aby sa žalúdok zachvel. Každým bozkom sa pomaly zakrádam cez líčka popred uško až na jemnú a sladkú chuť jej krku. Hlava mi smeruje nadol, no ruky naopak hľadajú cestu pod jej blúzku, aby objavili to, čo nik pred nimi. Nikam sa neponáhľam, len jej pomaly vyzliekam vršok a jazykom opäť blúdim po zákutiach jej úst. Naše jazyky sa splietajú v jeden a slasť tichých vzdychov prehlušuje myšlienky strachu. Rukou sa dotýkam jej pŕs a jemnými pohybmi ich hladím odhora, dolu. Cítim, ako sa spierajú a ako sa moje ruky zrazu odväzujú a ich sila sa nedá ovládať. Vyzliekam jej nohavice a s nimi putujú dolu aj nohavičky. Teraz kľačím pred ňou a čakám na hanblivú reakciu, či odpoveď záporu. Ona ma však neprestáva bozkávať a priťahuje si ma k sebe celou svojou silou. Kolenami sa dostávam na posteľ aj ja a jemne ju skladám pred seba, pričom jej zrakom naznačujem aby sa nebála.
Je zmetená a jej pocitu sú nečitateľné. Neviem či mám pokračovať a či to radšej nevzdať. Som už tak ďaleko a návrat by mohol znamenať omnoho väčší strach do budúcnosti. Ak to teraz skončím, môže si pomyslieť, že ide o niečo zlé a bude sa báť oveľa viac. Kým som rozmýšľal čo urobiť a na čo vlastne myslí ona, mal som tričko už hodené niekde v kúte a nohavice napol ceste dolu. Znova ju bozkávam, na perách, líčkach, nose i uškách. Jazykom krok za krokom postupujem cez bradu až k jej dekoltu. Slinami z jazyka vytváram cestičku, ktorá vedie čoraz nižšie po brušku na jej pod bruško. Tam začína ďalší Francúzky bozk. Na chvíľku sa vzďaľujem, aby som sa zorientoval. Postupujem ďalšími bozkami až k venušinmu raju, kde sa začína môj doterajší súboj s protivníkom menom orgazmus. Jemne a zľahka sa dotýkam jazykom jej klitorisu a čím nižšie postupujem, tým hlbšie sa dostávam. Chutí úžasne a aj preto každý dotyk s jej pahorkom krásy, stojí za to. Nemôžem tu však dlho zotrvávať, pretože po to som si dnes neprišiel. Vraciam sa preto naspäť k nej a dúfam, že ma pobozká. Mohla by sa štítiť a nemusí jej to byť príjemné, no napriek všetkému svoj vytúžený bozk opäť dostávam. Je mi akousi odmenou za doterajšie snaženie. Obraciam sa na chrbát a záhadne mizne aj moje oblečenie. Sme už úplne nahý a neexistuje už viac žiadne tajomstvo skrývajúce sa pod šatami. Moje pery, ako zvedavý pútnik znova narážajú na skalu túžby, ktorá len pre mňa sa otvára cez jej ústa až k jej jazyku. Rukou znova schádzam do jej lona a krúživými pohybmi ju pomaly uvoľňujem. Môj úd dosahuje vrchol a hľadá cestu do zákutí lona, svojej najdrahšej. Cestička je však úzka, nepriechodná. Ešte nevidela pútnika, čo by sa ňou prechádzal. Brána rozkoše sa však náhle otvára a so slastným vzdychom prichádza prvé spojenie. Zľahka, kĺzavými pohybmi sa dostávam stále hlbšie a pri každom náraze obýmam jej telo tak silno, aby v nej prevládal pocit bezpečia. Nechcem aby sa bála a ani to v nej necítiť. Avšak pomôcť by mi predsa len mohla. Celá iniciatíva tejto skutočnosti padla na mňa a preto, ak som nás chcel dostať za okraj nového kúsku našej lásky, musel som nás niesť oboch súčasne.
Otočil som ju na chrbát a zahľadel sa jej hlboko do očí. Nevidel som v nich strach ani hanblivosť. Bolo to skôr ako nedôvera či myšlienky na neružovú budúcnosť. Bála sa, že ju opustím a že ju iba využijem pre svoj prospech. Kiež by mala v tej chvíli moje myšlienky. Nemala by myslieť na to že by som ju mohol opustiť, ale ona to nevedela. Netušila ešte, že mojím cieľom je jej každodenná láska až do konca môjho života. Niekedy je ťažké skákať cez útrapy a bolesti prichádzajúcich sporov a nezhôd. Je však dôležité s s nimi vyrovnávať a postupne si uvedomovať, že bez ťažkostí, strastí a nešťastia sa nedá stavať ani láska. Očká sa jej leskli ako zrkadlo a odrážali moju nedôveru v sebe samom. Bál som sa, že je ublížim alebo že mi prestane veriť a začne si myslieť niečo neľudské. Áno, chcel som to, ale bolo to nutné? Čo by sa stalo kebyže počkám a aspoň takto jej dám najavo, že sa to všetko čo spolu prežívame netočí iba okolo fyzickej príťažlivosti? Prečo mi moja tvrdohlavosť a prehnaná cieľavedomosť zatieňovali cestu ku skutočnému poznaniu a nútili ma robiť rozhodnutia bez súcitu a hanebnosti? Moje samotné Ja ma sklamalo a nedalo mi na výber. Mal som počkať do chvíle kým za mnou sama nepríde a vášnivým bozkom na moje pery mi pošepká myšlienku o tajnom sne ktorý by chcela uskutočniť. To ona sa mala rozhodnúť. Veď to predsa bolo jej nahé telo čo tam ležalo a jej budúcnosť v mojich rukách. Každý si určujeme osud sami a preto nechávať rozhodnutia na iných je privilégiom len pre skutočne zamilovaných. Začínam pochybovať, že v ten deň spôsobila naše prvé milovanie láska. Ľúbili sme sa a boli sme spolu radi každý od Boha daný deň. Avšak v tej chvíli bola fyzická príťažlivosť a šanca skúsiť niečo nové silnejšia. Bolo to prvé aj posledné milovanie, čo sa len okrajovo týkalo lásky. Pretože každé ďalšie už neutváralo myšlienky strachu s prvej skúsenosti, ale naopak, myšlienky predurčené pre samotnú lásku. Môj pohľad bol stále uprený do jej očí a bozkami som jej dával najavo, že by to ešte nemusel byť koniec nového začiatku.
Avšak v tom zaznel prenikavý tón zvončeka a niekto stál za dverami. Naša púť za dobrodružstvom sa teda končí, tesne po jej začiatku. Za dverami stál Tomáš s Paťkinou kamarátkou.
Zvyšok dňa sme teda strávili vo štvorici, rozhovormi o minulosti i budúcnosti. Paťkina a moja budúcnosť sa však v tento deň načisto zmenila. Vo vzťahu sme rázne pokročili ďalej a už pre nás neexistovala nezdolateľná prekážka. Nedokážete si predstaviť akou rýchlosťou plynuli dni, ktoré zdvojnásobovali našu lásku sekundu po sekunde.
Prichádzal koniec prázdnin a nám už za pätami znova horela škola. Aj keď sa do školy za iných okolností chodilo naozaj ťažko, aj ja aj Paťka sme sa náramne tešili. Bolo predsa jasné, že ak máme školy pár metrov od seba a že ja v Lučenci ostanem väčšiu časť týždňa, budeme spolu častejšia a omnoho dlhšie. Aj keď sme sa naozaj obaja tešili, tak v nás pretrvávala ja myšlienka, či si za ten čas už nepolezieme tak trošku na nervy. Nemuseli sme sa však zatiaľ báť a aj keď som na to občas pomyslel, nedával som tomu veľkú pozornosť, pretože viac času stráveného s mojou milovanou mi len a len prospievalo. O to ťažšie sa potom znášali dni, keď sme spolu neboli. Ja som bol doma a flákal sa po vonka s kamarátmi a Paťka to mala, aj keď menej častejšie ako ja, v náplni práce väčšinu víkendov. Mali sme si začínať zvykať aj na situácie, keď spolu nebudeme, lebo moja vysoká škola a odchod na internát bol už na dohľad.
Bolesť v srdci ktorú som pri pomyslení na to prežíval bola tak veľká, že sa neoplatilo ju znášať už takto skoro a preto som sa jej zriekal až do poslednej chvíľky plaču pred odchodom. Nie všetko však končilo slzami.
Prečo ťa láska moja MILUJEM?
Pretože ty si svetlom, vďaka ktorému vidím!
Žiariš nado mnou ako hviezdička najjasnejšia.
Pretože ty si vzduchom, vďaka ktorému dýcham!
Stojíš vždy pri mne, ako môj anjelik strážny.
Pretože ty si zvukom, pre ktorý sa oplatí načúvať!
Len tie najsladšie slovká vychádzajú z tvojich úst.
Pretože ty si vôňou, pre ktorú zacítil som lásku!
Si ako ruža s vôňou tisícich kvetov.
...
Martin Papp