Kapitola 6
Kapitola 6
Nádherné problémy
Spomínam si na jeden naozaj prekrásny deň. Teplo leta sa rozliehalo po okolí a dávalo najavo svoju nepretržitú prítomnosť. Slniečko sa na oblohe usmievalo od ucha k uchu, tak náramne silno, až to dolu pod ním občas pálilo. Občasne zafúkal vetrík a nadvihoval popadané lístočky pod stromami ako na pravú jeseň. Od jesene bolo však náramne ďaleko a jediné, čo bolo cítiť na teplej pokožke zľahka zohrievanej teplými lúčmi slniečka, bolo naozajstné čaro leta. Dni boli dlhšie a aj preto sme sa mohli vídať s Paťkou častejšie a dlhšie. V ten deň skončila škola o niečo skôr a keďže mne sa blížili matury a učil som sa zväčša už len doma, tak mi nič nebránilo stráviť jeden celý deň s mojou milovanou. Celé naše dovtedajšie trápenie spôsobovala iba malá nezrovnalosť času a miesta. Jednoducho povedané: „nebolo, kde“, venovať sa veciam ktoré boli pre nás ešte pred časom veľkým tabu. Aj napriek tomu, že tabu a všetky zábrany pominuli, chýbal dostatočne veľký kus odvahy a aj hanblivosť, či istý strach z neúspechu vzbudzovali pocit, že niečo nie je v poriadku.
V tento deň sa ale súlad času a miesta zázračne naplnil, aj keď iba na okamih. O tom sme však zatiaľ nevedeli a pravdu povediac, asi nám to už bolo aj jedno. Môj starký má v paneláku, takú malú pivničku. Nič slávne, no v tej chvíli to bola priam rajská záhrada. Celá miestnosť vyzerala ako predajňa na prach a zbytočné harampádie. Uprostred akýsi odtok, snáď na dažďovú vodu, aj keď doteraz si neviem predstaviť ako sa za zamurované miesto dokáže dostať nejaká voda. Vzadu na druhom konci miestnosti stála stará práčka a na nej nejaké časopisy. V tom na mňa môj anjelik pozrel a ja aj keď s malým odporom, ale veľkou chuťou urobiť azda niečo nekalé, zhodil som časopisy na zem a vyložil si Paťku hore.
Ešte ani poriadne nesedela, no už som mal jej jazyk hlboko v krku a ruky na zadku. Slastným a zvodným pohľadom si ma celého premeriavala až mi nakoniec strhla nohavice až na kolená a v myšlienkach jej behali tie najnemravnejšie chúťky. Ja som to cítil, ale strach, či už z pocitu akéhosi neúspechu, alebo len strachu z miesta tak ľahko dostupného, pre iné osoby, ktoré by sa mohli po prípade zatúlať, ma odrádzal. Chcel som ju tak obrovsky.
Túžil a vychutnával som si každý dotyk jej nežných prštekov na mojom tele. Už nemá nohavice ani ona. Neviem čo to robím keď sa na to predsa len až tak necítim. Ona to ale chce a neprestane, kým nedostane po čom túži. Vedel som, že má chuť a že ju už tak skoro mať nemusí a preto mi neostávalo nič iné len sa snažiť. Schádzam nižšie a moja hlava sa zabára medzi jej nôžky s obrovským pôžitkom. Skúšam sa navnadiť rukou, no nejde to. Mám vynikajúci pohľad a aj tak sa nedokážem vzchopiť? Ale ba niečo sa predsa len deje. „Teraz to pôjde“, hovorím si. A ako som sa postavil pred ňu a skúšal ho zasunúť do teplej štrbinky, niečo buchlo.
Na okamih som zamrzol a ticho počúval, no v momente keď to buchlo znova mi to došlo. To starký sa snaží dostať do svojej domovníckej pracovne a jediné čo mu stojí v ceste sú krehké drevené dvere. Už vyberá kľúč a zasúva ho do dierky a ja mám nohavice stále niekde na kolenách. Čo teraz? Paťka v momente zoskočila z rozhojdanej práčky a navliekala si nohu do malého otvoru na nohaviciach. V tom sa dvere otvorili a do miestnosti vkročil starký.
V neuveriteľnej rýchlosti som Paťku silno pritisol k sebe aby nebolo vidieť rozopnuté nohavice, ktoré sa už v tej maximálnej rýchlosti obliekania už nejako nestihli zapnúť. Jediné na čo som sa v tom dostatočne trápnom okamihu zmohol, boli slová opätované pre starkého vypleštené oči. „Vieš, chceli sme byť chvíľku sami“, povedal som a kolená sa mi od strachu nielen podlomili, oni sa celkom rozlámali. Strach, ale nebol jediným pocitom, ktorý sa vo mne a mojej láske v tom okamihu hnal hlavou. Azda hanba, či nezvyk byť nachytaný inkognito na mieste, kde by sme ani byť nemali. Starký sa asi tiež trošku vydesil a tak sa rázne otočil, zabuchol za sebou dvere a nechal nás len tupo zízať na zatvorené dvere so zatajeným dychom a s myšlienkami typu: „Čo teraz?“. Paťka sa išla od hanby prepadnúť a mne tiež nebolo do smiechu.
Vedel som, že starký niečo podobné neberie až tak náramne tragicky a v celku mu je to jedno, ale Paťke sa to dosť ťažko vysvetľovalo. Po poriadne dlhom tichu a pocite zúfalstva z nás tá ťažoba opadla a začali sme sa spolu smiať. Až také vtipné to síce nebolo, ale stále to za to. Vedeli sme, že ak to všetko prehrmí, tak sa po čase budeme mať na čom zabávať. Bola to jedna z najvtipnejších a súčasne najprekérnejších situácií, aké sme za ten čas čo sme spolu zažili.
Čas je plynúci a aj keď by sme si obaja veľmi želali, aby aspoň na moment zastal a mohli by sme byť spolu dlhšie, nejde to. Prichádzali mi matury a musel som sa čím ďalej tým viac sústrediť na učenie. Chvíľky strávené s Paťkou ubúdali a ja som ostával stáť v akomsi kruhu bludných myšlienok, zmietajúcich sa v duchu školy. Zo začiatku bolo ťažké vyrovnávať sa s pocitom samoty, ktorú bolo čoraz viac počuť. Búchala zbesilo na dvere mojej duše a ja som začínal mať strach. Pohlcovala ma monotónnosť, zatemňovala mi rozum a nedovolila sa mi sústrediť na moje priority. Potreboval som podporu, akú som od Paťky často dostával v iných situáciách. Ak by som nebol s ňou, len ťažko by som sa vyrovnával s nátlakom, ktorý ma ubíjal stále hlbšie, až niekam do temného zatratenia neschopnosti. Po niektoré dni som sa cítil akoby sám a bezmocný, voči nástrahám, ktoré mi život nastoľoval.
Neostáva mi nič iné, len sa pred Vami priznať. Nebol som najlepším študentom. Dokonca som aj málinko zaostával za priemerom. Bolo to azda zo samotnej prezieravosti, alebo s márnotratnej duchaprítomnosti? Nie, samotná skutočnosť sa odohrávala na druhej strane mojej osobnosti. Bol som netrpezlivý a viac ako čokoľvek iné, ubíjala ma vlastná lenivosť. Mal som na to byť dobrým študentom a o svoje vedomosti som sa naozaj vedel pobiť, ale strach z množstva povinností, ktoré z toho vychádzali mi nedovoľoval pokračovať. Skúšky už boli na dohľad a miesto učenia som sa rozumom flákal vždy niekde inde.
To Paťke sa nakoniec podarilo ma presvedčiť a začal som sa na ňu čoraz viac spoliehať. Vedel som, že keď mi bude na blízku a bude mi skutočne veriť, dokážem čokoľvek. Možno ma ťahali jej výsledky, pretože ona je tou najlepšou študentkou akú poznám. A nehovorím to len preto, že som zamilovaný. Chtíč po vedomostiach a postupné zdokonaľovanie samej seba, bolo a myslím, že aj navždy ostane v jej prioritách. Ona naozaj miluje, keď sa môže niečo nové dozvedieť. Ja som sa tomu naopak vždy vyhýbal, aj keď nie kôli tomu, že by som nechcel. Len som sa bál prílišnej zodpovednosti. Možno práve preto mi očarila a ja som začal brať svoje štúdium naozaj vážne. Bál som sa, že by som ju mohol sklamať alebo si pred ňou urobiť hanbu. Túžba dokázať jej, že nie som neschopný a že sa dokážem o ňu postarať bola taká silná, že to párkrát vyzeralo ako šialenstvo. Nechcel som nič preháňať a ani sa k tomu stavať, príliš zodpovedne, no nie vždy to išlo podľa mojich očakávaní.
Moje dievčatko sa o mňa staralo viac ako som očakával, čo mi vždy doprialo obrovský pocit šťastia na srdci. Záležalo jej na mojom štúdiu, presne tak ako na mne samotnom. Možno vedela, že to sám nezvládnem a pomáhala mi najviac ako sa len dalo. „Kiež by som je to nejako vedel navrátiť“: napadalo ma zakaždým, keď mi ukázala dôveru v situáciách, kde som už ja sám neveril. Musel som sa tomu postaviť a ukázať, že vo mne predsa len niečo je. Postavil som sa oproti strachu až som ho predčil hlavou a s veľkým rozbehom som sa rútil priamo do silného múru. Mal ma zastaviť. V živote, kde som bol sám by to dokázal, ale ja som mal za sebou anjela, ktorý ma tlačil dopredu. Múr som zdolal a stál som pred poslednou skúškou odvahy. Písomky boli už napísané a akoby zázrakom som zvládol každú z nich. Ešte som však vyhraté nemal a skutočná podpora mi zrána akosi chýbala. Všetci ma povzbudzovali a stáli za mnou, akoby išlo o ich skúšku života. Bol to však môj Everest a zdolať som ho musel sám. Zlá nálada ma na srdci tlačila už od rána a ruky sa mi triasli akoby posledný krát. Čakal som len na jedno. Kedy sa zjaví môj skutočný anjel, kedy za mnou príde, pobozká ma a zdvihne sebavedomie na maximum. V tom som ho zbadal. Anjelské očká, jemné plavé vlásky a úsmev pri ktorom som zabúdal na všetky starosti. Moja najmilšia, pristúpila až ku mne a chytila ma za ruku. Teplo z jej rúk prešlo cez moje telo akoby tomu bolo predurčené a s každým ďalším nádychom sa vnáralo do srdiečka. Jemne mi prešla cez vlasy a svojimi sladkými perami mi vdýchla nový život. Všetka starosť, strach, stres zo mňa razom opadli a ostala vo mne iba láska. Láska ktorá mi prezrádzala smer, akým sa musím vydať. Nemusela povedať ani slovko a mne bolo všetko jasné. Vedel som, že je so mnou, nech sa deje čokoľvek. Že za mnou stojí ako môj anjelik strážny a že všetka jej odvaha, šťastie a láska budú so mnou všade kam ma srdce zavedie. Verila mi celým srdcom, celou dušou a celým svojim rozumom a v tej chvíli som vedel, že zvládnem naozaj všetko.
Ďakujem Bohu, že ju pre mňa stvoril. Márii, že jej dala odvahu, prezieravosť, duchaprítomnosť a lásku, ktorou ma zahŕňa. Anjelom, ktorý mi ju na svet zniesli zo samotného raja na nebi. Ďakujem nakoniec aj osudu, ktorý ma s ňou navždy spojil. Moje srdce patrí navždy jej, či už v dobrom, zlom, šťastí, nešťastí, ale aj v chvíľach ktoré stoja za to, aby sme si ich prežili.
Maturu som spravil tak povediac skoro na výbornú a svojej vyvolenej som aspoň na okamih dokázal, že na niečo v živote naozaj mám. Chcel som jej len ukázať, čo všetko dokážem ak mám jej srdce pri tom mojom. Jej viera v moje dobré výsledky ma dotlačila naozaj ďaleko a ja som mohol pomýšľať aj na vysokú školu.
Školský rok sa blížil ku koncu a ja som mal po maturách čas prakticky na všetko. Snažil som sa ho vypĺňať čo najideálnejšie a mojou prioritou v tom čase bola hlavne Paťka. Ostal som teda u starých rodičov aj keď školu som už mal za chrbtom. Bol som z časti rád, že sa môžem naplno venovať svojej milovanej a že spolu trávime omnoho viac času ako dovtedy, ale v hlave mi už aj napriek tomu blúdila myšlienka, čo bude po prázdninách, keď odídem na školu niekam ďaleko. Jedna kríza samoty strieda druhú a otázkou navždy ostávalo, dokedy budeme tieto skúšky lásky znášať. Vedel som, že sa čoskoro budem musieť odraziť rovnými nohami z hniezdočka lásky, kde mi bolo tak dobre a vydať sa napospas ďalekej budúcnosti. Neviem odpoveď na otázku, či budúcnosť bude stále patriť nám dvom, ale viem, že sa o to môžem aspoň poriadne pobiť a nevzdať to aj keď to bude naozaj ťažké. A ono to aj ťažké bude!
Musel som teda myslieť radšej na chvíle ktoré mi tak povediac ešte len dych zoberú a naplnia moje srdiečko láskou ešte skôr ako vyrazím niekam v diaľ. Takých chvíľ bolo cez prázdniny naozaj neúrekom. Aj keď bola spoločná dovolenka takou malou čerešničkou na torte celých prázdnin, tak jej poleva sa odohrala už pred školským voľnom. Spolu s Paťkou sme tomu hovorili jedenásť dňový maratón. Tak o čo vlastne išlo?
Neviem v ktorý deň to začalo, ale isto iste bol prekrásny. Paťka skončila v škole a ja som jej išiel oproti. Zvítali sme sa a rozhodli, že si ideme sadnúť na schody do paneláku v ktorom býva moja starká. Od vtedy sme tam sedávali dosť často. Mali sme tam na seba veľa času a obrovský kľud na rozprávanie, či menšie vyvádzanie. Schody sa v našich hlavách stali symbolom oddychu, uvoľnenia a obrovským útočiskom, keď sme potrebovali byť sami. Pamätám si to akoby to bolo včera. Za nami stála obrovská šedá skriňa, vedľa nej drevené dvere, hrajúce symfóniu škrípania zakaždým, keď sa s nimi pohlo. Pred nami množstvo maličkých okien spojených do jedného, vytvárajúc jedno veľké okno na celú stenu. Lúče slnka sa od železných zárubní odrážali ako od zrkadla a osvecovali celú chodbu letným hrejivým svetlom. Jemne sme sa bozkávali, keď jeden z nás navrhol, či si dnešný deň nespestríme. Bol to skvelý nápad, ale problémom sa stalo miesto. Nie, že by to na schodoch nešlo, práve naopak, ale dnes tam bolo obzvlášť rušno. Zašiel som teda ku starkým do bytu a z vešiaku na kľúče zobral ten čo sa mi najviac pozdával. Rýchlo výťahom dolu a vyskúšať ho. Bol to kľúčik od pivnice. Nie tej v ktorej nás minule starký prekvapil, ale tej do ktorej až tak často nezavíta. Dvere sa po malej snahe nakoniec otvorili a my sme vstúpili do miestnosti, nie príliš prívetivej pre pohľad. To však nehralo veľkú úlohu, pretože slastná chuť jeden po druhom bola silnejšia. Neodradili nás ani pavučiny po rohoch, či nejaké haraburdy pohodené v rohu. Aj ten malý priestor, ktorý mal na šírku zhruba jeden meter bol v tej chvíli skutočne zanedbateľný.
Oprel som Paťku o dvere a nič mi nebránilo rozbehnúť to tým správnym smerom. Prvý krát na nej bolo naozaj vidieť ako veľmi po mne túži a ako veľmi chce aby som sa jej vášnivo dotýkal na každom kúsku jej tela. Po celý čas sme sa neprestali bozkávať. Bolo to ako výbuch sopky, čo už roky čaká na svoju erupciu. Ona zažívala jeden orgazmus za druhým a kolená sa jej podlamovali tak silno, že som mal niekedy problém ju udržať v objatí na nohách. Jej slastné výdychy do môjho uška naznačovali naozajstné vzrušenie a stavali ma pred neprekonateľnú prekážku. Nevedel som udržať vyvrcholenie dlhšie ako pár minút a preto sme sa v spoločnom objatí naplno oddali túžbe a vzrušeniu zo samotného milovania.
Bolo to naozaj krásne a vzrušujúce, zažívať pocit akéhosi uvoľnenia, či ozajstnej rozkoše. Najkrajšie na tom však bolo, že to takto išlo deň za dňom, celých jedenásť dní. Každý deň sme prežívali lepšie a lepšie milovanie a oddávali sme sa maratónu lásky plnými dúškami. Bez strachu a zbytočného ostychu prežívať vlny orgazmu celých jedenásť dní, bolo naozaj výnimočné, ba dokonca aj poriadne vyčerpávajúce. Vyčerpanie z takéhoto pôžitku, však stálo za všetku tú námahu. Spoločné milovanie sme si obľúbili až do takej miery, že sme od seba v tomto smere doposiaľ závislí.
Je očarujúce, dívať sa na jej nahé telo ako leží predo mnou a oddáva sa mojím rukám a môjmu bádaniu. Milujem, keď takto predo mnou leží a ja môžem rukou a vášnivými bozkami objaviť všetky jej zákutia, do ktorých smiem vstúpiť iba ja. Zbožňujem jej jemnú a hladkú pokožku, ktorá sála nezvyčajné teplo, keď sa k nej s ohromnou túžbou približujem. Vychutnávam si každý záhyb, každé sladké miestečko, každý slastný výdych do môjho uška. Je mojou Afroditou, otrokyňou a zároveň dominou. Od rozkoše mi zarýva nechty do chrbta a zubami hryzie do krku s takým pôžitkom, že nikdy nedokážem odolať. Som na nej závislý! Na každom kúsku jej tela, na všetkom čo urobí, na všetkom čo spolu pri milovaní prežijeme. Nemilujem ju iba srdcom, dušou a zmyslami v mojej hlave, ale aj samotnou fyzickou príťažlivosťou, ktorá ma burcuje aby som jej nedovolil si ani len na chvíľku od milovania oddýchnuť.
Čoraz viac sa nám stávalo, že sme sa odpútavali od predošlých citových zážitkov a prechádzali míľovými krokmi k tým fyzickým. Obaja sme sa začínali báť, aj keď sme to obaja robili zo samotnej túžby, že nás pri sebe drží iba samotný sex. Na pár dní došlo k malej zmene a spoločné hrádky sa museli na chvíľku odložiť bokom. Mali sme v pláne vydržať bez fyzickej lásky aspoň dva mesiace, ale čím ďalej sme odolávali, tým viac nás to k sebe ťahalo. Pomaly nám dochádzalo, že aj keď s tým možno prozreteľnosť Božia nemá čo dočinenia, tak sex k nášmu vzťahu proste patrí tak ako mi sami k sebe. Nerobili sme to preto, že by sme potrebovali uspokojiť svoju túžbu a jediný kto bol k dispozícii bol priateľ. Niečo nás k sebe ťahalo, ale samotná túžba jednej osoby s tým nič nemala. Bolo to akési čaro, čo nás stále k sebe priťahovalo väčšou silou. Akási, azda Božia sila, ktorej nebolo možné odolať. Myslím, že sme to naše dvojmesačné predsavzatie ukončili už po dvoch týždňoch s tým, že už nikdy viac nechceme odolávať, ale nechávať sa niesť prúdom vášne zmietajúcej sa v našich hlavách. K vášnivému a spontánnemu milovaniu nám bránili už len čas a miesto.
...
Pretože ty strážiš moje srdce, bez ktorého žiť nemôžem!
Si ako kľúčnik, čo jediný má kľúč od môjho srdca.
Pretože každý deň sa oplatí prežívať iba vďaka tvojím očiam!
To oni prezrádzajú, ako veľmi ma miluješ.
Pretože tvoj úsmev zdoláva útrapy a robí ma lepším!
To on dáva silu zoprieť sa zlobe a prehĺbiť môj cit.
Milujem ťa preto, aby som ťa mohol milovať!
Pretože sekunda bez teba, je celý život bez ničoho!!!
Si presne tou, ku ktorej ma ťahá milión vecí!
No ani jedna nedokáže vyjadriť presný dôvod:
Prečo ťa zlatko moje tak obrovsky MILUJEM!
Navždy TVOJ Maťko!!!
Martin Papp