Kapitola 7
Kapitola 7
Prímorské dobrodružstvo
Naša láska, či už tá telesná, ale aj tá duševná sa zo dňa na deň stupňovala. Cítil som aj vo svojom srdci pocit konečného zadosťučinenia. Boh našu lásku napĺňal a my sme si ju vychutnávali plnými dúškami. Škola skončila a pred nami sa otvárali brány druhého spoločného leta, plného prekvapení a zážitkov. Bolo to najkrajšie leto aké som za celý svoj doterajší život zažil.
Myslím, že to začalo už na začiatku prázdnin, keď teplé letné večery patrili len nám. Chodieval som do Haliče tak často ako som len mohol. Málo kedy však na dlhšiu dobu. Od obeda do podvečera nám to muselo stačiť. Netlačil nás iba čas, ale aj odchody autobusov a tie ako sa zdalo chodili čoraz menej. Niekedy, keď prišla vzácna chvíľka, či deň, ktorý bolo treba poriadne osláviť, mi dedo požičal auto a ja som mohol zostať o niečo dlhšie. Meniny a výročia, však nemohli byť každý deň a aj benzín predsa len niečo stojí. To všetko nám však nebránilo k tomu aby sme tieto dni strávili čo najkrajšie.
Pamätám si na jeden krásny deň, keď sa slniečko na oblohe usmievalo a kývalo nám svojimi lúčmi, aby sme nesedeli zavretý v izbe a išli sa niekam prejsť. Už neviem presne koho to bol nápad, zobrať bicykle a deku a ísť sa, hoci aj na kraj sveta, trošičku nadýchať čerstvého vzduchu. Možno to bolo to slniečko, čo prišlo s tým nápadom a ťahalo nás von do svojej otvorenej náruče. Ani sme sa nenazdali a sedeli sme obklopený zlatistými kláskami pšenice a zvierali sa v pevnom, slastnom objatí. Bol to nádherný pocit. Pot nám stekal po nahých telách malými štrbinkami, od tváre až po končeky prstov na nohách. Pevné objatie iba pridávalo na pálivom pocite blaha a prekrásnemu zmysluplnému láskaniu. Naše telá sa akoby spojili v jedno, ako keď kvapka dažďa dopadne na rozbúrenú hladinu oceána. Bolo to jedno obrovské šialenstvo, čo sa nám hnalo hlavou a napĺňalo nás prenikavou chuťou urobiť niečo bláznivé. Leteli sme spolu, držiac sa za ruky, strmhlav do akejsi jamy plnej vzdychov a jasotných výkrikov. Neboli to však výkriky strachu, či beznádeje, ale výkriky úprimnej a nespútanej slasti bez akýchkoľvek hraníc. Unavený a vyčerpaný sme ležali pri sebe a pevne sa držali za ruky. Pohľady smerovali na jasné azúrové nebo a myšlienky niekam utiekli. S prázdnou hlavou, no srdcom plným lásky sme sa na seba bez ostychu pozreli. Ani jeden z nás neprehovoril slovka, avšak obaja sme vedeli, čo chce ten druhý povedať. Ľúbili sme sa viac ako kedykoľvek predtým.
Čo nás však doviedlo k tak veľkej láske? Nebojím sa povedať, že to bola naša spoločná desať dňová dovolenka za hranicami Slovenska. Najkrajších desať dní v mojom živote, pre ktoré by som dokázal urobiť čokoľvek, ak by som si ich mohol znova prežiť. Tie isté už viac ako isto neprežijem, ale verím, že ich bude ešte mnoho. Mnoho dní, ktoré budú stáť za každú prežitú sekundu a každý moment berúci dych. Je len na nás, či si také chvíle ešte zopakujeme.
Vrátim sa ale myšlienkami trošičku naspäť a skúsim vyložiť, čo všetko mi vnucuje pocit najkrajších chvíľ v mojom živote. Nespomeniem si na presný dátum, kedy to začalo, ale bolo to zhruba v strede letných prázdnin. Bol to zájazd, ktorý organizovala Staro Haličská organizácia mladých veriacich ľudí. V autobuse sme presedeli pár hodín a striedavo sme si skúšali pospať. Bohužiaľ sa mi to aj po viacerých pokusoch nepodarilo uskutočniť a tak začal môj vyčerpávajúci maratón nespavosti. Na miesto sme dorazili nadránom. Pamätám si ako sme vystúpili z autobusu obkľúčenom neveľkými domčekmi rôznych farebných odtieňov. Vzduch sa vlnil a horúčava sa rozlievala po celom okolí. Vyrušoval ju iba mierny, ale zato dosť štipľavý vetrík opierajúci sa nám do tváre. So zmrašteným obočím od ranných slnečných lúčov a mohutným zívnutím, čo tak veľmi pripomínalo spánok, po ktorom som tak veľmi túžil, vybral som svoju a Paťkinu tašku z kufra a niesol ju k bielemu domu oproti. Čakali sme na verdikt o ubytovaní a popri tom sa rozhliadali po okolí.
Prekrásne malé mestečko plné zaujímavých a extravagantných domčekov s pomalým a tichým životom. Na oblohe niet mráčika a slniečko stúpa stále vyššie. Vtáčiky si krásne pospevujú a kde tu v tráve počuť i cvrčka. Život na okolo akoby zastal. Náramné ticho tohto rána rušil azda iba hlas prichádzajúci odnikiaľ. Asi som si nemal užívať okolia až tak neprítomne, pretože ten hlas čo sa mi odnikiaľ ozýval, bol hlas rehoľnej sestry, ktorá rozdeľovala izby. Nebyť Paťky, ešte stále by som tam stál so zatvorenými očami a počúval štebot vtáčikov. Predsa len to bola prekrásna uspávanka a skvelý liek na moju cestovnú nespavosť. Myslím, že žmurknutie oka trvá dlhšie, ako povely tej záhadnej panej, ktorú som sa pokúšal počúvať. Ani sme sa poriadne nestihli ubytovať a už sme sa hnali úzkym chodníkom naprieč dedinkou do najbližšieho kostola. Ak mám pravdu povedať, nevedel som čo tam vlastne robím. Nie že by som nerád chodil do kostola, alebo sa nebodaj nerád modlil. Však bez modlitby by som nemal ani svoju Paťku. No miesto ako bolo Medžugorie vo mne vzbudzovalo pocit, že by som tu práve teraz byť nemal. Nie som až taký katolík, ako by sa odo mňa očakávalo a láska k bohu aj keď je veľká sa v mojom srdci až tak nezveličuje. Milujem hlavne toho, koho dobre poznám a kto mi v mojom živote ukázal správny smer, alebo mi pomohol, keď som to najviac potreboval. Ľudia vôkol mňa, však milovali Boha a všetko s ním spojené, viac ako čokoľvek iné na tomto svete. Nezávidel som im lásku k nemu a odsudzovať by som si ich nedovolil. Predsa len aj Paťka patrila a stále patrí k tým ľuďom, ktorý Bohu rozumejú omnoho viac ako ja. Mal som veľký strach, keď som tam len tak sedel, rozhliadal sa po okolí, videl ľudí ako sa modlia. Mali hlavy sklonené skoro až na kolená a odrecitúvali modlitbu za modlitbou s tak veľkým presvedčením, či túžbou, že mi to naháňalo hrôzu. Hrôzu z toho, že ja som tam iba tak sedel a po celý čas nevedel čo mám robiť. Nemôžem sa len tak tváriť, že sa aj ja modlím, veď boh ma predsa vidí a jeho neoklamem. Nechcel som teda klamať seba a ani ostatných a modlil sa teda k bohu zo slovami. „Bože viem, že každý človek v tejto miestnosti ti hovorí o tom ako veľmi ťa miluje a ako veľmi po tebe túži. Prosí o odpustenie, silu, pochopenie, alebo si len tak niečo želá. Neviem ako sa k tebe mám modliť a nenachádzam slová, ktoré by ti vyjadrili vďačnosť za to, že tu dnes môžem byť s mojou láskou. Chcem ti teda iba zaželať šťastie a veľa lásky, o ktorú aj tak isto iste núdzu nemáš, pretože všetci ľudia v tejto miestnosti ti ju vďačne darujú. Buď požehnaný a opatruj Paťkinu dušičku, pretože aj keď si mi ju dal, stále patrí tebe a o jej lásku súperiť nemôžem. Ďakujem ti za všetko čo pre ma robíš.“ Týmito slovami sa zahájila cesta za najkrajšími dňami, po ktorých som tak veľmi túžil.
Z Medžugoria sme sa vyberali na rôzne výlety, z ktorých prvý bol k modrastým vodopádom v Bosne a Hercegovine. Dlhá kľukatá cesta nás zaviedla dolu príkrym svahom. Po jednej strane cesty sa lemovali mohutné špicaté skaliská a po druhej bezodná priepasť naháňajúca husiu kožu. Bola to obrovská diera vytvorená samotnou matkou prírody. Tu nám ukazovala svoju silu a strážila si krásy zeme, ako oko v hlave. Ponárali sme sa do jej uskutočnených snov a najtajnejších predstáv. Pohľadom hore na prekrývajúce sa skaly vznikal pocit skutočného rešpektu, pretože sme tam stáli obkľúčený vodou a bralami, ako v jednom z najkrajších vezení na svete. Dokázal by som tam stráviť snáď aj celý život. Veď bez vedomosti faktu, že som zavretý na doživotie, vo vezení zo skál, by sa toto miesto pre mňa stalo rajom v aký som vždycky dúfal. Na vrchu skál sa k slnku natáčali zelenkasté lístočky malých hustých kríkov, z ktorých ako láva vytryskávala voda do studeného jazierka pod nimi. Prúd vody narážal na hladinu a trieštil sa o ňu sťa porcelán. Kvapky vody sa odrážali od hladiny a napodobňovali dážď. Ony však pršali dohora a zvlhčovali tak nadmieru suchý vzduch čo vanie po celom území. Stredom jazierka sa tiahol malý visutý most, na šírku tak pre jedného človeka a spájal tak dva brehy ponad ľadovú vodu. Strávili sme na tomto prekrásnom mieste celý jeden deň. Naspäť do Medžugoria sme sa vracali až večer.
Druhý deň sme mali ísť na celodennú zoznamovaciu túru po Medžugorí, ale nakoniec sme sa vybrali ku moru. Voda však nebola najčistejšia a tak nám neostávalo nič iné len sa trošičku poprechádzať po okolí. Kúpanie nám vôbec nechýbalo. Prechádzali sme sa popri pláži na rozpálenom asfalte, ktorý len kde tu chladol od tieňa stromov. Tie vytvárali ponad cestu skruž palmových lístkov, akoby to bol tunel. Na jednej strane obchody so zmiešaným tovarom, zväčša potrebným na kúpanie, či poriadne vybláznenie sa na dovolenke. Na druhej strane sypký biely piesok s rozpálenými kameňmi. Slniečko sa dotýkalo hladiny mora a svojimi jemnými, no pálivými rukami nás opaľovalo do červena. Chvíľku sme sa ruka v ruke s Paťkou prechádzali, chvíľku sedeli len tak na pláži a užívali si oddychu a slastného nič nerobenia a zvyšok dňa navštevovali obchody s cieľom nájsť suvenír, ktorý donesieme rodičom.
Bolo tam naozaj fantasticky. Prial som si aby sa čas aspoň na chvíľku zastavil a ja by som si mohol vychutnať ten slastný pocit plnými dúškami. Hlavou sa mi hnali všetky odpovede na otázky o našom vzťahu. Bolo nám tam spolu naozaj nádherne a v tom momente pre nás neexistovali žiadne pochmúrne spomienky. Akoby sme sa ani nikdy nepohádali a boli spolu taký šťastný, že ak by nám nebránil vek, či iné dôležitosti ku ktorým sme sa mali navrátiť po príchode domov, tak by sme sa v tom okamihu vzali a odišli niekam na opustený ostrov, aby tieto chvíle mohli trvať naveky.
Láska ukazuje svoje ruky a rozoviera náručie, aby privítala všetkých, ktorí k nej zablúdili. Ruky má jemné a plné nežnosti, ale na prstoch nechty zabrúsené a ostré sťa diamanty. Je ľahké hodiť sa do jej náruče a nechať sa unášať snami a fantáziou po celý zvyšok života. No ťažké je sa pri tom páde do jej náručia vyhnúť nechtom, čo môžu poraniť dušu i srdce blízkeho človeka. Vo chvíľach aké sme prežívali, nás naša láska objímala celým svojim náručím. V týchto momentoch, sme sa ale nemuseli báť, že nám svojimi nechtami ublíži, pretože sila akou sme sa k sebe priťahovali, ich úplne polámala.
Ďalším dňom, začínal ďalší príbeh, ale aj keď nebol rovnaký a neodohrával sa na tom istom mieste ako ten predošlí, tak krásou a nadšením sa nijako nelíšil. Ráno sme sa s Paťkou zvítali na raňajkách a od vtedy sme sa od seba nepohli ani len na krok. Prežili sme hodinku v kostole a tri na túre, či akousi výpravou za Pannou Máriou. Bolo viac ako isté, že nech sa snažíme akokoľvek Máriu asi neuvidíme. Ale aj napriek tomu to čaro a ten duch samotného pochodu, spôsoboval, že viera v jej uzretie bola razom väčšia. Po príchode naspäť z Križevacu, ako hovorili hore na ktorej stál veľký kríž s ktorým údajne Panenka Mária otáčala, pred očami veriacich, sme dostali rozchod na pár hodín. Mohli sme sa teda s Paťkou vybrať do mesta na menšiu obhliadku a nejaké nákupy. Boli sme hádam všade. Ešte dnes, keď si na to spomeniem, cítim ako sa mi zvierajú svaly na nohách. Bolo to však príjemné vyčerpanie. Predsa len sme spolu strávili celý jeden deň a hlavne bez nejakého prísneho dozoru. Pamätám si ako sme sedeli na jednej z pár stovák lavičiek za obrovitánskym kostolom a modlili sa spolu k Bohu. Bol to jeden z najkrajších okamihov v mojom živote. Síce je pravdou, že moja viera a moje zanietenie pre niečo podobné, ostáva niekde pod hranicou skutočnej prozreteľnosti, no chvíľa ako bola táto mi brala dych. Cítil som sa nadmieru šťastný a tiež akoby v nejakom spojení s mojou láskou. Sedela vedľa mňa a silno ma objímala. Modlili sme sa a mne sa v očiach zjavovali malé slané kvapôčky. Nebol som smutný, práve naopak. Šťastie a láska, ktorú som v tej chvíli cítil, ma nútili plakať. Pochopil som, že je jedno ako ďaleko som, či ako vzdialene sa cítim, záleží iba na tom s kým práve som. Paťka vo mne prebudila niečo, čo som doposiaľ nepoznal. Nebol to plač, láska, či šťastie. Bola to viera. Viera, nielen v Boha, ale hlavne viera v nás. Pochopil som, že tu nesedíme len tak. To osud nás spojil a Boh v nás veril, inak by sme sa nikdy nestretli a nemali možnosť prežiť chvíle, ktoré by mali trvať večne.
Pravá krása, toť moja vyvolená
"Tá učí pochodne ako zaplápolať!
Zdá sa, že visí noci na tvári ako černochovi drahý kameň v uchu.
Po nej sa môže zatúžiť len v duchu.
Ako s kŕdľom vrán keď tiahne holubica, tak ona predčí svoje spoločnice.
Počkám, až dotancuje, a dotknem sa jej, mojej biednej ruke požehnaná tá jej.
Ja že som miloval?
Klameš, srdce, hľaď, ty si pravú krásu stretlo až teraz."
Wiliam Shakespeare