Kapitola 8
Kapitola 8
Výročie
Dni na dovolenke hrozne rýchlo ubúdali a s Paťkou sme mali pred sebou už len predposledný avšak o to výnimočnejší. Dátum v kalendári sa totiž zhodoval s tým, ktorý bol v deň našej prvej pusy. Zhodoval sa iba deň a nie mesiac, ale aj napriek tomu sme mali chuť to poriadne osláviť. Neďaleko od miesta, kde sme boli ubytovaní bola malá pizzeria. Vyumývaní, oblečení a s plnou dávkou hladu, sme sa teda vybrali tým smerom. Aj keď to síce nebolo ďaleko, nám to trvalo hodnú chvíľku. Naťahovali sme čas objatiami, bozkami a spoločným uťahovaním si zo samých seba. Prechádzka na čerstvom vzduchu, pod mesiačikom svietiacim na cestu pred nami, nám mohla iba prospieť. Vtáčiky síce už nespievali, pretože v túto hodinu sa im spánok zdal príhodnejšou činnosťou, ale za to bolo hluku naokolo naozaj bohato. Cikády totiž vôbec nezaháľali, ako keby si na oblohe nevšimli zjavujúce sa hviezdy. Modrá obloha sa menila na čiernu. Zahaľovala sa tmavistým odtieňom, aby na nej hviezdy krajšie vynikli. Bolo ich nespočetne veľa, tak ako zrniek piesku na pláži, či kvapiek vody v samotnom oceáne. V tej chvíli som si prial jediné. Vyletieť k nim a jednu, tú najjasnejšiu zniesť dolu, ako ten najvrúcnejší darček, aký by som Paťke mohol dať. Musím sa však vrátiť na zem. Môj život nie je rozprávka, ani fantastický príbeh plný zázrakov. Žijeme predsa v reálnom svete a snívať môžeme iba keď sme sami.
Začal som sa teda viac venovať prítomnosti, no v tom som si všimol, že som nesníval sám. Prvý krát vidím Paťkine oči zahľadené ku hviezdam, tajomný výraz na tvári, o ktorom iba ona vie čo znamená. Snáď počula moje myšlienky a túži sa dotknúť hviezd tak ako ja. V každom z nás je niečo podobné. Všetci máme svoju hviezdu, ku ktorej letíme celý život a túžime sa jej dotknúť. Je len na nás či máme dosť síl, odhodlania a dôvery, ktorá nás ženie vpred. Čo však všetky tie hviezdy znamenajú?
Mojou hviezdou, je mať šťastný a spokojný život, milujúcu manželku a prácu na ktorú môžem byť právom hrdý. Krásne deti, plné radosti, ktoré rozžiaria každú tvár v okolí. Túžim dosiahnuť niečo čo nikdy nezovšednie a navždy ostane pyšnosťou mojich rodičov. Nechcem byť milionár, prezident a ani hviezda. Mojim cieľom je prežiť taký život, aby som na smrteľnej posteli mohol s pokojným svedomím povedať, že inak by som ho prežiť nechcel. Zväčša sme všetci rovnaký. Všetci si želáme mať pekný a správny život, ale každý z nás má k tomu svojmu vytúženému cieľu inú cestu prekážok, pádov a nových pokusov. Neviem za akou hviezdou ide Paťka, ale viem, že presne ako ona stojí za mnou, budem ja stáť za ňou, nech urobí čokoľvek.
Pohľad z hviezd nám klesol nižšie a mi sme sa razom vrátili do reality. Pred nami stála malá pizzeria. No ako náhle sme vstúpili dnu, presvedčenie o veľkosti reštaurácie sa úplne zmenilo. V prvej miestnosti bol barový pult, kde stála celkom sympatická pani, čo nás privítala už vo dverách. V druhej miestnosti boli stoly a stoličky pre zákazníkov a za nimi, po prechode otvoreným kamenným oblúkom, visutá terasa pod drevenou strieškou. Usadili sme sa teda na terasu a čakali na tú milú pani, čo sa k nám už hnala so širokým úsmevom. Museli sme sa jej veľmi páčiť, pretože tak obetavé a dobré pohostenie sa často nevidí. Dali sme si pizzu s morskými plodmi, aby sme využili to pravé čaro dovolenky. Na zapitie samozrejme červené víno a ako dezert sme si vychutnali pusu od toho druhého. Nie že by sme nemali chuť na nejakú zmrzlinu či zákusok, ale ani jedno, ani druhé nám nemôže dať to, čo vášnivý bozk. Prišli sme sem predsa oslavovať výročie a nie jesť. Jedlo je zväčša v takýchto situáciách iba malá zámienka.
Po chvíli, keď sme dojedli a dopili, mátal nás pocit voľnosti a akejsi nepremožiteľnosti. Bolo to asi tým vínom, čo sme tak rýchlo vypili. Aj keď sa nám v tejto chvíli uvažovalo o niečo ťažšie a aj vety sa skladali dosť ťažko, zmietal sa vo mne zvláštny pocit. Vychádzal zo srdca a veľmi rýchlim tempom postupoval až do hlavy. Nevedel som na to prestať myslieť, nech som robil čokoľvek. Hovoril o veľkej nepremožiteľnej túžbe po silnom objatí a veľkom bozku. Naklonil som sa teda ku Paťke a spojil jej pery s mojimi tak vášnivo, že by nás nedokázal vyrušiť ani koniec sveta. Svojimi rukami som ju obopol vôkol jej tela a bez váhania zovrel až tak, že na uchu som cítil jemný teplý vánok jej slastného vzdychu. Držali sme sa v náručí a nikto z nás ani len na chvíľku nepomyslel, že by sa musel pustiť. V tú chvíľu by nás nerozdelilo naozaj nič. Perami mi zostupovala z tých mojich po krku až na kľúčnu kosť, kde sa mi ako hladná šelma zahryzla a jazykom okúsila moju chuť. Bol to pocit nespútanosti a nádherného faktu o tom ako veľmi ma miluje. Toto bol jeden z dní, keď by som bez žiadneho zaváhania mohol povedať, že sme spontánne a z celého srdca zamilovaný. Stoly naokolo boli prázdne a tak sme si tú chvíľu mohli vychutnávať plnými dúškami a bez ostychu. Myslím však, že aj keby sme tam neboli sami, tak by pre nás neexistoval svet naokolo. Bolo to akoby čas zastal, no mi sme sa hýbali. Všetky zvuky na okamih stíchli, až do takej miery, že bolo počuť tlkot našich sŕdc. Vzájomne sa nahrádzal, ale po chvíli bili, akoby boli jedným. V pomalom tempe odbíjali čas, ktorý v našich hlavách nehral žiadnu rolu.
Nemohli sme tam ale sedieť večne, aj keď by sa nám to skutočne páčilo. Pobrali sme sa teda naspäť k ostatným členom výletu, no spôsob akým sme kráčali sa dá len ťažko opísať. Držali sme jeden druhého v náručí a chôdzou kraba sa pomaličky tackali vpred. Keď sme dorazili museli sme sa ísť prezliecť. Všetci boli vonka a tak na izbe nebolo ani nohy. Bola tma, ale svetlo sme nezapaľovali. V stále silnom objatí som Paťku položil na posteľ a ľahol si vedľa nej. Svojimi perami som sa dotkol tých jej a aj naše ruky sa vzápätí spojili. Jednou som ju nežne držal za ruku a tou druhou bádal po celom tele ako nespútaný moreplavec. Moje dotyky boli ľahučké a plné vášne. Jej bruško horelo, akoby v nej vypukol požiar. Postupoval som vyžšie až k jej prsiam. Hladkal som ju a nechcel prestať. Vedel som, že to čo robím, je v tejto chvíli nemiestne a tak trochu drzé, k miestu na ktorom sme sa nachádzali. No vášeň a tá neprekonateľná príťažlivosť, boli stále silnejšie. Už tak dlho som sa nedotýkal, tých zázračných miest. Tak dlho som necítil hrejivý pocit pod svojím telom a nepočul slastné vzdychy svojej priateľky. Túžil som po jej prítomnosti a láske tak obrovsky, že som sa prestával ovládať. Dotýkal som sa jej stále vášnivejšie, o bozkoch nehovoriac. Láska a chuť urobiť niečo bláznivé v nás vytvárali akúsi horu neprekonateľných túžieb, ktoré bolo treba napĺňať. Z jej pŕs som sa vrátil naspäť na bruško, ale nedokázal som sa zastaviť. Moja ruka spočinula na mieste, ktoré tak rázne vyvolávalo všetky očakávané a nenaplnené reakcie. Priamo do môjho ucha sa vnáral jeden vzdych za druhým. Teplým dychom mi zohrievala krk a začínala sa celá chvieť. V tom sa mi jemne zahryzla do ramena a roztriasla sa. Ešte jeden slastný výdych a potom to zvyčajné dlhé a silné objatie, so slovami „Ľúbim ťa“.
Chvíľku sme tam iba tak ležali a užívali si zvyšok krásneho dňa. Tu sa ukončil spoločný sľub, alebo skôr odhodlanie, vydržať na dovolenke bez všetkých intímností. Rozbehla sa vlna, ktorá zaplavila všetky nádeje vydržať. Myslím však, že aj keď sme svoj sľub nedodržali, vyvolalo to v nás znova tú iskru, ktorú sme tak dlho potrebovali cítiť.
Avšak na dvere už klopal začiatok posledného dňa našej dovolenky. Druhý krát a naposledy sme sa vybrali k moru, aby sme si trochu oddýchli od predošlých túr a vínového večera. Bol krásny slnečný deň, aj keď ráno sa zdalo trochu sychravé. Pofukoval jemný chladný vánok a ani ten jeden či dva mráčiky, čo sa občasne preleteli ponad nás, nám nemohli pokaziť skvelý deň plný dobrodružstiev. Na Makarskú riviéru sme dorazili pred obedom. Veci sme si nechali na pláži a vyrazili na dlhú prechádzku popri mori. Nezabudnem aká bola v ten deň Paťka krásna. Lúče slnka presvitali cez palmové listy a vytvárali tak striedavý odraz svetla a tieňa, ktorý sa hral na jej úžasnej tváričke. Očká jej žiarili radosťou a ten úsmev, čo mi opätovala vždy keď som sa na ňu pozrel bol očarujúci. Nedokázal by som si predstaviť tento deň bez nej. Dnes však nešlo iba o prechádzku. Náhlili sme sa popri pláži až ku skalnatým útesom v diaľke. V hlavách nám behali myšlienky na včerajšok. Mali sme jasný cieľ. Nájsť miesto, kde by sme sa mohli bez prítomnosti cudzích očí pomilovať.
Prechádzali sme popri skalnatých previsoch a nazerali na pláže pod nimi, no vyzeralo to, že sú všetky úplne obsadené. Asi to bol unáhlený záver, pretože po chvíli sme našli jednu malú pláž, kde sme sa mohli zložiť. Naokolo však chodili ľudia a preto by bolo asi príliš trúfalé milovať sa na uteráku na pláži. Rozhodli sme sa teda, že pôjdeme do vody. Bola krásne čistá a priezračná, čo nám však v tej chvíli nehralo do tých správnych karát. Vošli sme po krk do vody a Paťka ma obopla svojimi nohami. Samotný akt bol však veľmi zložitý. V slanej vode to dosť pálilo a morská voda sa dá len ťažko považovať za slušný lubrikant. Okrem toho stálo na brehu pár ľudí, ktorým veľmi nešlo tvárenie sa nevidiacich. Museli sme teda urýchlene prestať a po tomto, dosť otvorenom zážitku vyliezť z vody. Na brehu oproti chodníku pri ktorom stáli naši užasnutý diváci, čo sa pri prvom náznaku lezenia z vody urýchlene vytratili, stál malý no hustý lesík. Nešlo ani tak o prechádzku v lone prírody, ako o úctyhodný pokus niečo dokončiť. Nemusím opisovať všetky z našich divokejších zážitkov, pretože veľké množstvo z nich plní naša samotná predstavivosť omnoho reálnejšie ako písmená. Tajomstvá sú pre nás naozaj dôležité a musíme si ich vedieť uchovať. Stačí keď poviem, že to bol úžasný deň a jeden z najočarujúcejších a najslanších zážitkov aké som prežil. Dúfam len, že naň ani jeden z nás nezabudneme a budeme si ho pripomínať kým sa naše srdcia budú milovať.
Týmto sa končí naša jedinečná a priam zázračná etapa nášho spoločného života. Dovolenka je už síce za nami a toto čarovné leto si môžeme spoločne prežiť už iba v spomienkach, ale myšlienky naň sú veľmi blízke realite. Jeden príbeh sa už končí, avšak tá najdôležitejšia časť nášho života iba začína. Spoločný príbeh plný dobrodružstiev a nečakaných zvratov. Taktiež plný lásky a chvíľ na ktoré sa nezabúda.
Máme teda za sebou krásne leto a prichádza obrovská skúška pre nás oboch. Test v ktorom sa ukáže, či je naša láska dostatočne silná a pripravená prekonávať aj takú ťažkú prekážku, akým je odlúčenie. Zanedlho odchádzam a viem, že Paťku uvidím omnoho menej. Bude to náročná časť môjho života, na ktorú možno ani nie som pripravený. Vládne vo mne veľký strach z pocitu, že to nedokážem. Bojím sa premýšľať o chvíľach, ktoré budú znamenať moju samotu. Som však skutočne rád, že mám v Paťke obrovskú oporu, ktorá ma bude držať, keď to bude najťažšie. Mám síce strach odísť, ale nebojím sa, že na to budem sám. Verím, že v našej láske sa skrýva veľká sila a odhodlanosť. Či je to však pravdou sa ešte len dozviem...
Čo cítim...
V mojom srdci si jediná, jediná s ktorou má svet zmysel.
Jediná s ktorou moja láska rástla a stále rastie.
Jediná ktorej od počiatku dôverujem.
Jediná s ktorou som a budem naveky šťastný.
Milujem ťa srdcom aj rozumom.
Do lásky k tebe dávam všetko čo potrebuješ ty,
ale aj to čo urobí šťastným aj mňa.
Milovať totiž nie je výsada,
ale možnosť ukázať samým sebe,
že môžeme byť milovaný!
úryvok z Listu pre Paťku