Kapitola 9
Kapitola 9
Odlúčenie
Takže bol tu koniec prázdnin a prišiel čas pobrať sa na vysokú školu. Všetky letné radovánky a časté vídavanie sa s Paťkou pominuli a ostávali nám, už iba oči pre plač. Prišlo zrazu k vážnemu rozhodnutiu, ktoré nás mohlo rozdeliť, alebo navždy spojiť. Museli sme si zvážiť všetky fakty a postaviť pred seba rad priorít, ktoré sa nemohli ignorovať. Prichádzali rôzne otázky typu: „Čo bude ďalej“, alebo „Čo nás ešte čaká“, „Kam to smeruje“, či „Vydrží nám to?“. Predsa len Bratislava nebola za rohom a keďže to je ďaleko, nemôžem si dovoliť platiť za cestu domov každý víkend. Museli sme sa teda rozhodnúť, či máme dosť síl a odvahy skúsiť vzťah na diaľku. Tu sa pomaly začínajú naše najväčšie prekážky. Je to veľký krok pre našu lásku, ktorá bola doposiaľ zvyknutá na stálosť a častú prítomnosť. Bude ťažké vzchopiť sa a prestať myslieť na fakt, že sme od seba ďaleko a že sa smieme vidieť iba pár krát do mesiaca. Ak však chcem niečo v živote dosiahnuť a v budúcnosti zabezpečiť rodinu, musím odísť.
Cez prázdniny sme už na toto rozhodnutie čakali a obaja sme vedeli, že aj keď ho budeme stále odkladať, raz predsa len príde. Ten čas nastal a mi sme sa museli postaviť tvárou v tvár osudu. Čo to však pre nás znamená? Je toto odlúčenie, či akási neodmysliteľná skúška, baterkou našej lásky? Viem, že by to mohlo našu lásku skutočne posilniť, ale ostáva tu aj možnosť, že by ju to mohlo dočista zahubiť. Ovláda ma obrovská beznádej, pri myšlienkach na to rozhodnutie. Neviem či to zvládnem a či mám dosť odvahy vydať sa na tú cestu. Nesmiem si však myslieť, že to nedokážem a že to s Paťkou nezvládneme. Odchádzam síce niekam ďaleko, ale moje srdce tu predsa ostáva s ňou.
Aj keď je to pre mňa ťažké, pre Paťku je to omnoho ťažšie. Jej dôvera podstupuje skúšku o akej sa jej ani nesnívalo. Je priam udivujúce ako dobre to zvláda. Nebudem už doma a odchádzam na miesto, kde je pokušenie urobiť niečo bláznivé, či neospravedlniteľné, omnoho väčšie. Tvrdiť, že to tak nie je by bolo veľkou lžou. Áno, aj keď sa to z počiatku zdá nemožné, napadlo ma čo sa môže stať. Je možné, že stretnem iné dievča, či dokonca novú lásku. Vo chvíli, keď som rozmýšľal o svojom odchode, prepadával ma hrozný pocit nevery. Vedel som o svojom presvedčení a aj napriek tomu som váhal. Čo ak sa mi naskytne príležitosť a ja neodolám? Bolo naozaj ťažké sa v tom momente rozhodnúť o správnom riešení. Nastala dokonca aj situácia, keď sa mi pred očami zjavila myšlienka, ktorá mi nahovárala niečo o voľnosti. Dostal som strach, pretože sa mi otvárala nová cesta, o ktorej som nič nevedel. Ak by som sa ňou však vybral, mohol by som stratiť všetko čo mám. No aj napriek tomu sa javila aj možnosť získať niečo nové, doposiaľ nepoznané. Nová cesta plná nových dobrodružstiev a zážitkov. Ale prísť do Bratislavy s takýmito myšlienkami som proste nemohol. Buď si vyberiem cestu už dnes, alebo sa navždy stratím v mory zbytočných presvedčení.
Myslím, že som sa rozhodol správne. Pri pohľade na Paťku sa to iným spôsobom ani urobiť nedalo. V jej očiach bolo vidieť odhodlanie a dôveru v našu lásku. Bola ochotná zariskovať a aj napriek obavám ma bez problémov pustiť v diaľ. Zachovala sa fantasticky a pomohla tým aj mne. Rozhodol som sa teda, že príležitosť vydať sa po novej ceste je v tomto momente pre mňa hlúposť. Som predsa svojej láske oddaný celým svojím srdcom a celou svojou dušou. Naša láska pre mňa znamená skutočne veľa a to je hlavným dôvodom, prečo som ochotný obetovať všetky naskytnuté príležitosti urobiť niečo čo by som mohol po čase oľutovať.
Pravdou je, že z domu sa mi odchádzalo naozaj ťažko a lúčenie so svojím dievčatkom bolo ohromne ťažké, ba dokonca mokré. Ani plačlivý a bolestivý odchod sa však strachom nevyrovnal príchodu do Bratislavy. Až keď som konečne vystúpil po štyroch hodinách cesty autobusom v hlavnom meste, doľahla na mňa tá pálčivá bolesť v srdci. Jednak som bol ďaleko od domova a ešte ďalej od svojej priateľky a jednak som tu stál celkom sám a úplne opustený. V jednom momente som nevedel čo tu vlastne robím a v druhom som mal obrovskú chuť nastúpiť do najbližšieho autobusu a utiecť naspäť domov. Ten pocit samoty bol čoraz neznesiteľnejší. Objavoval sa strach, aby som si niečím neublížil, pretože na blízku som nemal nikoho, kto by mi pomohol. Cítil som sa ako bezmocný a opustený chlapec, ktorého mama nechala na ulici úplne samého a on nevie prečo. V duchu som kričal o pomoc a dúfal, že sa objaví niekto kto mi pomôže. Po chvíli mi došlo, že je to nemožné a že to budem musieť zvládnuť sám. Úplná samostatnosť a obrovská zodpovednosť mi dávali zabrať. Bolo jasné, že mi nejaký ten čas potrvá kým si zvyknem na dospelosť.
Zobral som si teda veci a odišiel k tete. Nejaký čas budem musieť bývať u nej, či chcem alebo nie. Internát som totiž ešte nedostal a tak som sa musel zabývať tu. Dostal som malú ale útulnú izbičku s televízorom a celkom pohodlným gaučom. Vybalil som sa, ustlal posteľ a otvoril dvere na balkóne aby som vyvetral. V tom sa to stalo. Hluk z ulice prenikol dovnútra a rozľahol sa po celej izbe. Sirény, hlučné motory áut a v pozadí pristávanie lietadla, prekričali všetky zvuky z vnútra. Postavil som sa na balkón a zahľadel do diaľky. Na vôkol bolo toľko svetiel, že ani nebolo vidieť, kde vlastne končia. Znovu sa mi vracal pocit strachu, kde som sa to vlastne dostal. Ja sám vo veľkomeste, to sa mohlo v absolútnom pokoji nazvať slovkom fantázia. Neviem či tu budem môcť existovať, keď v mojom srdci planula iba láska k svojmu útlemu mestečku. Obrovské množstvo ľudí ženúcich sa ulicami mesta, z ktorých je neustále cítiť stres a nedostatok voľného času mi naháňal hrôzu. To, že sa nebudem môcť prechádzať po všetkých uliciach a neustále sa budem vyhýbať malým temným uličkám, aby som neskončil okradnutý a dobitý, ležiac v kaluži krvi, nebola najpríjemnejšia predstava strávených večerov. Neviem, či túžim po živote na nohách, ktorý sa rúti tak obrovskou rýchlosťou, že je len veľmi ťažké ho celý vnímať. Po celé dni si dávať pozor na svoje veci, ba dokonca aj na svoj život. Mať stále tak málo času, že si na každý krok, ktorý cez deň urobím, musím vymeriavať potrebné minúty. No teraz tu stojím úplne sám a viem, že sa s tým nik za mňa nepobije. Aj keď to je naozaj ťažké, viem, že to dokážem a že si nájdem svoj spôsob, ako to bezpečne zvládnuť. Na svete je predsa omnoho viac problémov väčších, ako je tento. A takto sa teda začala moja etapa života v Bratislave.
Na druhý deň som išiel po prvý krát do novej školy s cieľom niečo sa naučiť. Bolo to naozaj fascinujúce, stáť ako jeden z tisícov študentov pod mohutnou budovou a vedieť, že toto je posledná škola do ktorej kedy vkročím ako študent a odídem ako osoba pripravená na všetky prekážky zvyšku života. Už som vysokoškolák študujúci na Ekonomickej univerzite a sám tomu nemôžem uveriť. Predo mnou sa týči deväť poschodová budova a je len na mne, či sa do nej odhodlám vkročiť. Až po príhovore dekana našej fakulty a jeho slovami „vitajte na univerzite“, mi to došlo. Konečne ma oblial ten pocit šťastia, ktorý som tak dlho očakával. Dosiahol som to, čo som si predsavzal. Som presne tam, kde si ma moji rodičia, ešte ako malého neustále predstavovali a na čo celý život šetrili peniaze. Ten výraz hrdosti v ich očiach, bol všetkým čo som si kedy prial a tiež jediným mojím očakávaním. V posluchárni nás bolo naozaj veľa a bolo viac ako isté, že najmenej polovica z nás túto školu nedokončí. To však nikoho neodrádzalo a všetci sme sa aj napriek tomu skutočne tešili na začiatok vyučovania.
Nemal som ani najmenšie tušenie, do čoho idem. Nevedel som, čo presne sa budem učiť, ani kto ma bude viesť počas môjho štúdia. Predmety však zneli zaujímavo a niektoré mali dokonca pod rúškou tajomstva schovaných aj pár prekvapení. Väčšina predmetov mi sadla, ako ušitá na mieru, no našli sa aj také, s ktorými budem mať problémy. To som však očakával a aj napriek tomu, že v niečom moja budúcnosť na škole nevyzerala ružovo, vedel som, že ak sa budem dostatočne snažiť, tak to dokážem prekonať. Neostávalo mi teda nič iné, len začať naplno študovať a dokázať všetkým naokolo, že na to skutočne mám.
Z počiatku som sa sústredil hlavne na školu a na to ako sa mi cnie za domovom. Je to len otázka času pokým si zvyknem a prestanem to vnímať. Na cvičeniach som si zapisoval každé slovo prednášajúceho profesora a nezaujímal sa o okolie. Spolužiaci mi boli ukradnutý, pretože na každom novom cvičení, sedeli okolo mňa vždy nový a nový študenti. Prestávala pre mňa existovať zábava a rozhovory s kamarátmi. Prestávky som nevypĺňal všelijakými zábavkami so spolužiakmi, ale premiestňovaním sa z miestnosti do miestnosti a z jedného poschodia na druhé. Celý čas som v rukách držal malý zošítok a naháňal sa s časom po celej budove. Mal som v ňom zapísané všetky hodiny a miestnosti, v ktorých sa malo prednášať. Väčšinou sa mi stávalo, že som na hodinu prišiel o pár minút neskôr, no po pohľade do triedy, to nebolo až také hrozné. Nebol som jediným študentom, ktorý mal problém trafiť do nejakej miestnosti zašitej niekde na samotnom konci budovy. Výťahy boli neustále v pohybe a keď náhodou zastali na poschodí, z ktorého som sa potreboval dostať, boli tak plné, že ľudia z nich doslova vypadávali. Neostávalo mi nič iné, len sa vybrať zakaždým po schodoch a premávať sa ako taký športovec na voľnej nohe. Z prvého poschodia na deviate a z deviateho na tretie a z tretieho naspäť na deviate a po celý deň iba odrátavať čísla poschodí.
I keď to znie naozaj príšerne, škola ma naozaj začínala baviť. Nechodil som na hodiny, aby ma profesor neustále upozorňoval, alebo aby ma vytiahol hocikedy pred tabulu a pýtal sa ma nezmyselné otázky, ale kôli tomu aby som sa niečomu priučil. Aby som sa naučil niečo čo budem v živote a v budúcom zamestnaní aj naozaj potrebovať. Stačilo na hodine sedieť, občas si niečo zapísať a inak len tak počúvať. Všetko čo profesor nevysvetlil sme si museli iniciatívne dobrať sami. Tento systém sa mi naozaj pozdával, pretože väčšina našich profesorov malo názor, že učiť sa máme iba to čo nás naozaj zaujíma. Teda nie to čo sme sa dozvedeli na hodinách, pretože tam išlo iba o dedukovanie oblasti štúdia, ale to čo nás z toho bavilo. Doma sme si pozháňali množstvo informácií o danom probléme a čo nás zaujalo, sme si prečítali. Neskôr sme o tom mohli s vyučujúcim na hodine diskutovať a spoločne prísť na riešenie problematiky.
Stále som školu navštevoval z tetinho bytu a hľadal si náhradné ubytovanie. Asi tak dva týždne po začiatku štúdia mi prišiel e-mail, v ktorom som sa dozvedel o novej príležitosti ubytovania. Dostal som internát za prijateľnú cenu a tak mi už neostávalo nič iné, len sa odsťahovať od tety a začať žiť úplne samostatne. Je pravdou, že by som radšej prijal ubytovanie na priváte, ale na začiatok som potreboval niečo lacné, aby sme to spolu s rodičmi dokázali utiahnuť.
Vedieť, koľko hviezd v noci žiary na nebi,
či koľko zrniek piesku leží na zemi.
Koľko kvapiek spadne, keď prší dážď,
či koľko nitiek spája celý plášť.
Vedieť, kedy prvá hviezda v noci zažiari,
či kedy iskra splanie v požiari.
Kedy z mraku silno udrie blesk,
či kedy vznikol, veľký tresk.
Vedieť, ako sa v noci robí dúha,
či ako vzniká v očiach veľká túha.
Ako vyzerajú krídla anjela,
či ako láska sa na nás usmieva.
To všetko vedieť, už nič sa nepýtať,
dovoľ mi láska, navždy ťa milovať.
Martin Papp